Politika a mýtus národného uvedomenia

Autor: Dodo Michálek | 30.11.2014 o 11:30 | (upravené 8.4.2015 o 11:07) Karma článku: 2,66 | Prečítané:  367x

Spytovanie svedomia Šimečku bolo dôležitým prejavom sebareflexie. Konečne vynieslo na povrch, čo si spoločnosť nerada priznáva – svoje zlyhania. V tomto prípade išlo o kotrmelce Nežnej revolúcie. Ak nebola na tak významnú zmenu sociálnej organizácie pripravená vzdelaná časť obyvateľstva, intelektuáli, ako sa s ňou museli vyrovnávať pracujúci v poľnohospodárstve či priemysle? Prevratový rok ´89 nepriniesol len nové politické pomery, ale taktiež nové prístupy k organizácii práce, ktoré si vyžiadali nové spôsoby vedenia. Tie sa zvláštnym spôsobom preniesli do politickej sféry.

Ak by sme zabrúsili do sociálnej antropológie, príchod Mečiara na slovenské politické výslnie dostane nádych nutnosti vyplývajúcej z nášho príklonu k západnému modernizmu. Určite, územie zvané Slovenskom, by sa k takejto situácii nedopracovalo bez vôle geopolitických gigantov, ale so spadnutými okovami sa muselo vyrovnať podľa vlastných schopností. Politickú scénu ovládol Mečiarov duch neohrozeného samovládcu a bojovníka za oslobodenie slovenského ľudu spod jarma čechoslovakizmu a kapitalistického vykorisťovania. Žiaľ, aj napriek tomu, že Mečiar je už dávno na dôchodku, emócie, na ktorých ho viezla vlna jeho politického úspechu, sú stále živené jeho nepriamymi nasledovníkmi.

O princípoch nacionalizmu sa rozvírila seriózna diskusia po roku 1983, kedy sociálny antropológ Ernest Gellner (pôvodom z Čiech) vydal knihu Národ a nacionalizmus. Jeho hypotéza je vcelku priamočiara: industrializovaná spoločnosť si vyžaduje takú formu organizácie práce, ktorá vedie k zjednoteniu spoločenstva na základe určitého princípu. Tým princípom je podľa Gellnera nacionalizmus, ktorý následne formuje myšlienku národa. Národy nie sú, ako sa o tom radi utvrdzujeme, nutným dôsledkom historického boja za uskutočnenie národného štátu. Štúr zrejme nikdy ani nedúfal, že niečo také by sa mohlo Slovensku prihodiť. Dokonca ani Masaryk, ešte koncom 19. storočia, nespochybňoval existenciu monarchie ako takej. Z Gellnerovho pohľadu je prepojenosť štátu a národa následkom špecifickej formy organizácie v industrializovanej spoločnosti - štát a národ musia byť jednotný. Ide o akýsi obranný reflex voči „tekutosti“ modernity. Tradičná agrárna spoločnosť sa rozpadá, ľudia sa presúvajú do miest, za úplne odlišným typom práce, ktorá si vyžaduje spoluprácu medzi „cudzincami“. S týmto sa Slovensko muselo konfrontovať len nedávno, keď prijalo liberálnu demokraciu. A všetky jej nezamýšľané dôsledky.

Odvtedy sme sa navyše prihlásili k európskej civilizácii, čím sme okrem jej výdobytkov museli prijať aj jej neduhy, ako o tom píše Havran. Občasné politické výkriky narúšajúce našu dôveryhodnosť na Západe, spochybňujú do určitej miery aj našu historickú ukotvenosť v stredoeurópskom priestore. Sú obavy, že by nám Západ mohol vziať z našej „identity“ viac, ako nám brali Sovieti z našej slobody, porovnateľné? Žiadny vládny systém nie je bez chýb, ale tzv. „diktát“ Bruselu, založený na právnom systéme, je určite uvoľnenejší ako vojenský dohľad z Moskvy. Navyše, prihlásením sa k európskej civilizácii vyjadrujeme aj presvedčenie, že malý štát je v globalizovanom svete lepšie chránený v nadnárodnom celku. Táto predstava nie je v našom priestore až takou novinkou. V medzivojnovom období sa mnohí stredoeurópski politici snažili o vytvorenie federatívneho celku, ako Milan Hodža v jeho úvahách o Federácii v strednej Európe. Európske spoločenstvo nám dáva možnosti obhajovať svoje záujmy v rámci silného zväzku, ktorý má na medzinárodnej scéne stále svoje slovo. Tieto možnosti sa ale najprv musíme naučiť správne využívať.

Nuž a keďže sme ešte taký mladý a euro-politicky neohrabaný štát, myšlienka, ktorú predostrel Patočka u Havrana, nám nemusí pripadať až taká zvrátená. Jeho poznámka, že nám vo vzduchu stále visí chýbajúce referendum o rozdelení našej československej federácie, zapadla prachom. Ale možno by ju stálo za to aspoň oprášiť a k stému výročiu založenia prvej republiky si referendum usporiadať. V situácii, kedy sa v Európe snažia krajiny trieštiť (viď Katalánsko a Škótsko) by bolo naše znovuspojenie precedensom, aký nemá obdobu. Toto chýbajúce referendum, by malo určite výraznejší dopad na náš význam pre európsku civilizáciu, ako referendum o rodine, ktoré nás od nej vzďaľuje.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?