Európsky verejný priestor

Autor: Dodo Michálek | 23.11.2014 o 10:00 | (upravené 8.4.2015 o 14:52) Karma článku: 1,87 | Prečítané:  282x

Jean-Claude Juncker obhajoval 22. októbra 2014 svoju Komisiu pred Parlamentom. Označil ju za Komisiu „poslednej šance“ a dodal, že ak sa Európe nepodarí priblížiť svojim občanom, bude to považovať za neúspech. Zdá sa ale, že jeho alarmujúce konštatovanie už nespôsobuje žiadny rozruch. Čo však neznamená, že by si európski technokrati neuvedomovali krízu legitimity európskych inštitúcií. Naopak, zvyšujú investície do oblasti politickej komunikácie, aby o význame európskeho projektu občanov presvedčili. Dosah takýchto snáh však zostáva nejasný.

Zoberme si napríklad jednu z posledných iniciatív Barrossovej Komisie, ktorú podporil aj Európsky Parlament, nazvanú „Nový naratív pre Európu“. Skupina intelektuálov, umelcov a vedcov bola prizvaná na verejné konzultácie s cieľom definovať nový spôsob prerozprávania významu Európy. Po troch kolách debát publikovala Komisia v septembri 2014 manifest, ktorý je ich syntézou. V tejto deklarácii, ktorá pôsobí ako lyrizovaná próza, sa dozvedáme, že Európa je „stavom ducha“ zdieľaným naprieč kontinentom, zakoreneným v spoločných kultúrnych a politických hodnotách, ktorý je vytváraný historickým, filozofickým, umeleckým a náboženským odkazom. Celkom prirodzene sa deklarácia uzatvára konštatovaním, že Európa v sebe zahŕňa aj morálnu a politickú zodpovednosť, ktorá si vyžaduje zapojenie každého občana.

Táto snaha združiť európskych občanov okolo projektu založeného na zrekonštruovaní ich príbehu a zhodnotení spoločnej histórie a kultúry, môže dať politickej činnosti nový rozmer a budúcnosť. S tým je ťažké nesúhlasiť. Ale nemôžme sa ubrániť pocitu, že táto iniciatíva má viac povahu demiurgického zásahu ako presvedčivého posolstva. Jej slabosť spočíva v jej normatívnej povahe, ktorá vylučuje alternatívne možnosti. Táto normatívna uzavretosť ohrozuje samotný projekt, za ktorý sa iniciatíva zasadzuje. Manifest, ktorý je jej výsledkom, odkazuje na určitú politickú morálku, ktorá si implicitne vyžaduje náš súhlas. Význam pojmov ako sloboda, demokracia, mier a prednosť zákona nie je možné poprieť, a zároveň slúžia v tomto kontexte ako neredukovateľná ideologická dimenzia.

V prvom rade je k tomu potrebné poznamenať, že týmto spôsobom sú z diskusie systematicky vylučované disidentské hlasy. Inherentne sa predpokladá, že občan s novým európskym príbehom súhlasí, a že v zásade nie je možné mať námietky voči hlbšej politickej integrácii. Ale predsa nevšímavosť k protichodným názorom nie je v súlade so zmyslom európskej demokracie.

Kvalitatívna štúdia "Európsky sľub", ktorú vykonal Eurobarometer v septembri 2014, len potvrdzuje nálady spojené s averziou k európskemu projektu. Na jednej strane je tu vidieť narastajúci odpor euroskeptických občanov k prehlbovaniu medzištátnej spolupráce. Zároveň sa poukazuje na to, že si účastníci výskumu neželajú rozširovanie Únie, že ich náklonnosť k národnosti je stále silnejšia ako príslušnosť k Únii, že si Európu spájajú najmä s ekonomickou nestabilitou, a že aj keď uznávajú princíp solidarity, v praxi ho pociťujú bolestne. V tejto perspektíve sa ukazuje kontroverznosť a krehkosť európskej identity.

Ďalej sa môže zdať, že tento nový európsky naratív, vytvorený euro-nadšencami, bude schopný presvedčiť len eurofilov. Aby to tak nebolo, mal by sa posunúť projekt od deklarácie európskych hodnôt a významu politickej integrácie k objektívnemu a racionálnemu napĺňaniu jej obsahu. Cieľom vytvárania príbehu Európy by mala byť aj snaha o argumentačný rámec, ktorým by bolo možné konfrontovať euroskeptické výzvy a zapojiť apatických a rozčarovaných občanov, ktorí v ideály európskej demokracie stratili dôveru. V tomto smere je zásadná rola elít členských štátov, ak sa má tento príbeh rozšíriť mimo kuloáre európskych inštitúcií. Je aj ich zodpovednosťou, akým spôsobom vníma Úniu občan na úrovni národnej politiky.

Cieľom tohto článku nie je popierať dôležitosť európskeho politického projektu. Naopak, jeho závažnosť si vyžaduje našu nástojčivosť. Ako je možné obhajovať inštitúcie, ktoré v očiach občana strácajú svoju legitimitu? Ako zapojiť občana a vrátiť ho do politického boja za Európu?

Jednou z ciest je vytvoriť podmienky stabilnej a inkluzívnej európskej verejnej debaty. Diskusie, ktorá sa nevyhýba kritike, je schopná postaviť sa opozičným hlasom, a ktorá ponúka svojím občanom možnosti na vykonávanie svojich občianskych práv. Jej základným predpokladom je existencia európskeho verejného priestoru.

Verejný priestor je, teoreticky, priestorom mediácie umožňujúcim stotožniť sa s určitou politickou komunitou. V pohľade, ktorý prezentuje Jurgen Habermas, ide o argumentačný priestor, v ktorom sa všetci občania zúčastňujú politickej debaty rešpektujúc zásady etickej diskusie a tzv. deliberácie. Myslí sa tým informovaná diskusia odzrkadľujúca rôznorodé perspektívy. Je zamýšľaná ako racionálna a konsenzuálna v tej miere, že sa každý snaží presvedčiť o opodstatnenosti a prínose svojho pohľadu v snahe o intersubjektívne porozumenie. Deliberácia umožňuje dosiahnuť legitímne rozhodnutie, pretože prostredníctvom tohto procesu sú občania zároveň aktérmi aj prijímateľmi práva. Habermas (1996) konštatuje, že „všetka politická moc sa odvodzuje od komunikačnej moci občanov“. Takto sa verejný priestor stáva miestom legitimácie politiky. Podobne sa vyjadruje Hannah Arendt, ktorá v ňom videla miesto, kde sa politika objavuje, kde politický aktéri konajú a politické problémy dostávajú svoje obrysy.

Žiaľ, táto ideálna definícia nekorešponduje s podobou európskeho verejného priestoru, ktorý je vo svojej praktickej aplikácii prinajmenšom problematický. Jeho vnútorné rozpory spochybňujú možnosti jeho reálneho uplatnenia. Aj napriek tomu, že určité náznaky celoeurópskych médií existujú, ich rozšírenie je stále marginálne a zostáva záležitosťou špecifického sektora, nie celospoločenského mediálneho priestoru. Tak ako ho poznáme dnes, sa podobá európsky verejný priestor viac na uzavretý elitný debatný krúžok, ako na argumentačnú sféru prístupnú všetkým občanom.

Prekážok, ktoré bránia vytvárať reálny priestor na celoeurópsku debatu, by sme našli viacero. Inštitút Jacquesa Delorsa, "Notre Europe", zverejnil nedávno štúdiu podloženú rozhovormi s 52 občanmi z 18 členských krajín, v ktorej sa pokúsil na tieto nedostatky poukázať. Oslovení si posťažovali na nedostatok informácií o európskych záležitostiach. Kritizovali masmédiá, že nedostatočne pokrývajú európske dianie, že sú zaujaté, informácie filtrujú a vyhľadávajú sentimentalizmus a negatívny prístup k EÚ. Toto konštatovanie inštitútu podporuje úvahu, že ochudobňovanie európskej politickej debaty môže viesť k uprednostňovaniu manipulatívnych postojov apelujúcich na socio-psychologické faktory namiesto racionálnej argumentácie.

Navyše možnosti vzniku európskeho verejného priestoru, ako ho definuje Habermas, podrýva aj zlozvyk dvojitých diskurzov – politické vyhlásenia na domácej a európskej pôde nie sú vždy totožné. Chyba je na oboch stranách. Členské štáty nepopulárne opatrenia dávajú za vinu Bruselu, ale zabúdajú pritom, že si ich v európskych inštitúciách vyžiadali sami. Zároveň národným politikom vyhovuje udržiavať aspoň predstavu, že majú moc stále v rukách, a európski úradníci si zvykli na to, že môžu svoju reálnu moc vykonávať bez toho, aby boli vyrušovaní. Dôsledkom tejto politickej schizofrénie je roztrieštená debata o prioritách Európy, kedy čiastkové záujmy jednotlivých aktérov nevytvárajú jednoliaty európsky verejný priestor, ale hermeneuticky uzatvorené „verejné“ priestory, ktoré znemožňujú určovať vektory spoločných záujmov.

Ak bolo pri vzniku Európskej Únie prípustné uvažovať, že sa jej vytváranie bude na istý čas musieť zaobísť bez občanov, v súčasnej situácii sa tento postoj obracia proti európskym inštitúciám. Presvedčenie, že idea európskeho občianstva vznikne dodatočne, sa nenaplnila. Ako by aj mohla, ak nie je ani možné hovoriť o ucelenom európskom verejnom priestore, ktorý by spájal občanov členských štátov skrz spoločné záujmy, ktoré je účinnejšie realizovať v nadnárodnom celku. Zatiaľ však prevažuje celoeurópska mediálna paralýza a chýbajúca politická vôľa tento stav zmeniť.

 

Pôvodne publikované vo francúzštine v spolupráci s Lauriane Guillout v Eyes on Europe

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?